Viem, aj pri podnikaní treba vypisovať rôzne papiere a dokumenty, ako je napríklad kniha jázd, alebo daňové priznanie. Aj s tým mám aké také skúsenosti, keďže mám aj živnosť, ktorú ešte stále držím pri živote a dúfam, že z nej niekedy zarobím viac, ako na vreckové. Ale to, čo prežívam, keď v škole vypisujem cestovný príkaz sa nevyrovná nijakej papierovej absurdite. Ale pekne po poriadku.
Pred pár dňami nadišiel čas maturít a ja, ako mnohí iní stredoškolskí učitelia, som mal tú „česť“ vycestovať ako predseda maturitnej komisie do vzdialenejšieho kúta nášho samosprávneho kraja, keďže maturita si vyžaduje v každej komisii, teda pre každý predmet, z ktorého sa maturuje, okrem dvoch miestnych skúšajúcich učiteľov aj jedného z inej školy, čo by nestranného pozorovateľa a gestora priebehu skúšky dospelosti. Ešte pred cestou som si musel vypísať formulár, kde boli tie bežné veci ako kde cestujem, kedy a tak ďalej. A riaditeľ školy mi to musel schváliť. Aby som náhodou asi nešiel niekam, kde ma nevolali alebo niečo také. Vybral som sa na cestu autom, keďže autobusom by som cestoval asi o hodinu dlhšie. V cestovnom poriadku som si ale musel pozrieť vzdialenosť a cenu cestovného lístka, keďže aj tieto údaje sú potrebné na vyplnenie cestovného príkazu. V aute však netreba cestovný lístok, či nie? Naozaj netreba, ale keď idete v školstve na pracovnú cestu a nie ste práve minister so služobným bavorákom, tak máte smolu. Preplatia vám totiž pohonné hmoty len vo výške cestovného lístka. Však nemusíte ísť autom, keď ide aj hromadná doprava. A čo na tom, že strávite pol dňa cestovaním, niet sa prečo kam ponáhľať. Ale ani tak si to veľmi nezjednodušíte, hoci sa aj uskromníte s takouto čiastočnou kompenzáciou. To, že ste sa odviezli autom a nie autobusom totiž musíte potvrdiť čestným prehlásením, aby bolo jasné, že ste nesprenevili tých závratných 4,50 za jednu cestu, ako to bolo v mojom prípade. Lepšie ako nič, povie si učiteľ a po návrate vyplní druhú stranu cestovného príkazu so všetkými potrebnými detailami ohľadom tohto pracovného výletu, ktorý síce nie je väčšinou nepríjemný či inak neznesiteľný, ale stojí vás isto viac času a peňazí ako pobyt v štandardných podmienkach svojho zamestnania. Mám na mysli v svojom prípade hlavne to, že sa musím obliecť do saka a podľa bontónu a zvyklostí predstierať, že som aj na tento povinný maturitný stejnokroj dostávam od svojho zamestnávateľa pravidelné príspevky, keď si to už postavenie a poslanie v danej situácii vyžaduje, ako to býva zvykom vo firmách, ktoré takéto ňuánsy od svojich zamestnancov vyžadujú.
Ale späť k papierom. Po tom, ako si zistíte, že máte nárok aj na diéty za pracovnú cestu (v tomto prípade to bolo 4 euro) si to všetko zrátate a podpíšete. Nie jeden krát, ale na dvoch stranách papiera až šesť krát (ak som sa neprerátal, lebo vždy na nejaký podpis v niektorej kolonke zabudnem). To isté čaká ja môjho zamestnávateľa, takže mi ani nenapadne, aby som svojmu nadriadenému niečo závidel. Ak ste sa nepomýlili (čo je veľmi zriedkavý jav), môžete všetko odovzdať sekretárke v nádeji, že ste naozaj na nič nezabudli a že sa vám vaše peniaze o pár dní opäť vrátia do vašej peňaženky, odkiaľ ste ich museli vybrať zvyčajne skôr, ako vás na tú cestu niekto vyslal. Čo by sa s tým dalo robiť? Neviem, je to predsa len jedna z mnohých vecí, ktoré učitelia robia v podstate zadarmo a už im to ani nepríde, že niektoré povolania si na takýchto cestách celkom dobre privyrobia. Musí ich hriať dobrý pocit z dobre vykonanej práce a kolegiality, ktorá väčšinou nahrádza mizerné finančné a spoločenské ohodnotenia. Každý učiteľ sa totiž skôr či neskôr ocitne v podobnej situácii. A to bez ohľadu na to, či sa mu chce, alebo nechce na danej veci participovať.
