Po mojom poslednom blogu by sa niekto mohol spýtať: tak prečo dokelu ten človek ešte učí? Kto ho tam drží, alebo čo? To bude určite kvôli prázdninám. To určite nie, ale viem, že mýtus prázdnin žije hlboko zakorenený v podvedomí našej spoločnosti a ako tromf ho kde-kto podchvíľou vytiahne, aby učiteľom zapchal hubu a neodškriepiteľne premohol všetky argumenty, ktoré by predsa len mohli učiteľom podržať stranu a vylepšiť imidž, keď už nie postavenie či plat (v najbližšom čase sa určite pokúsim demytologizovať tento pohľad na tento veľký učiteľský „bonus“). Keďže učím už takmer dvadsať rokov, pričom prvé roky som to bral skôr ako brigádu popri vysokej škole, (tá ma síce pripravovala na učenie, ale sama o sebe ešte nebola zárukou, že sa tomuto zamestnaniu budem venovať naplno a že sa mi stane povolaním), kde som si chcel vyskúšať, aké to je a či to budem vôbec vedieť robiť, viem dosť dobre povedať, v čom moja motivácia spočíva. Nie je to určite vec financií, o tom naozaj nemusím nikoho z vás presviedčať. V spoločenskom statuse by som tiež veľmi ťažko hľadal čo i len zrnko motivácie, keďže nemám masochistické sklony a pohŕdanie tiež na mňa nemá stimulačný vplyv. Keď som začínal, a vekový rozdiel medzi mnou a mojimi študentami bol veľmi malý, mi mohli moji rovesníci závidieť (a teda považovať za moju motiváciu) ten krásou prekypujúci kolektív študentiek, ktoré nemôžu a nechcú spustiť zrak zo svojho profesora a sú ochotné mu splniť všetko, čo mu vidia na očiach, aj keď má práve slnečné okuliare. Nuž, chvíľu vás to môže poháňať vpred, ale jedine deviantovi to vydrží až do dôchodku. A tak môžem povedať, že táto lákavá motivácia ma prestala poháňať skôr, ako som sa dostal k svojej prvej pracovnej zmluve na plný úväzok a oveľa skôr, ako som začal svoje zamestnanie vnímať aj ako svoje povolanie. A tu sa dostávame ku koreňu veci, lebo to nie je vec dvoch synonymických pojmov, ale dvoch odlišných postojov. Kým zamestnanie je to, čo práve robíte, aby ste zarobili nejaké peniaze, povolanie začína nikde oveľa hlbšie a neviditeľnejšie a navonok sa prejaví skôr vtedy, keď si uvedomíte, že dôvod vašej motivácie nie je popísaný v pracovnej náplni, ale prekračuje vaše krátkodobé ciele a robí svoje kroky v nadčasovosti vášho snaženia. Stručne povedané: učím deti preto, lebo viem veľa a viem, že si to nechať pre seba nemôžem a keby som si to nechal pre seba, že to nenávratne stratím. Až potom neskôr, ako taký bonus, zistíte, že nič iné ani robiť nemôžete, aby ste sa boli šťastní a cítili zmysluplnosť nášho života. Vravíte: ani si nič iné neskúšal, ako môžeš vedieť? Je pravda, že učím na tej istej škole už veľmi dlho a že iného zamestnávateľa na plný úväzok som vlastne ani nemal, ale vyskúšal som si už veľa iných pozícií, aby som niektoré spomenul aspoň ako príklad a anachronicky: chvíľu som pracoval ako archeológ, učiteľ lyžovania, redaktor v rádiu, poštár, prekladateľ, tlmočník, záhradník, vodič, či predavač. Všetko z toho, ba aj viac vecí, ktoré zase vyplývajú z mojich záľub, ma bavilo, ale jednoducho som si nevedel predstaviť, že by som to robil celý život a celý život s tým budem spokojný.
A preto nechcem praštiť s učením, len preto, že sa to finančne nevypláca a že nemám nad sebou dokonalého ministra. Je to preto, že to cítim ako povinnosť a povolanie, ku ktorému ma viedol nevysvetliteľnými cestami ten, ktorý je nad nami. A tak som rád, ak si môžem nejako inak zarobiť peniaze vo svojom voľnom čase, ale učenie tým nahradiť nechcem, lebo to je to, čo ma napĺňa. A to veľmi rýchlo odlíšite od toho, čo vás vyprázdňuje.
