Hra bez jasného cieľa.

Autor: Marcel Perecár | 8.4.2013 o 1:11 | Karma článku: 11,12 | Prečítané:  430x

Pred pár týždňami prebehla po celom Slovensku celonárodná hra, ktorá osobne zasiahla najmä ľudí vo veku 18-19 rokov a ich často málo tušiacich rodičov. Podľa tejto stručnej charakteristiky už mnohí viete, že idem hovoriť pravdepodobne o maturite respektíve o jej písomnej časti, ktorú v jednom týždni a z viacerých predmetov píšu tí, ktorí chcú úspešne ukončiť svoje stredoškolské štúdiá a ich študijný program si to v danom prípade vyžaduje. Prečo však hovorím o hre? Dokonca hre, ktorá nemá jasný cieľ? Skúsim to v skratke objasniť.

 

Pred pár týždňami prebehla po celom Slovensku celonárodná hra, ktorá osobne zasiahla najmä ľudí vo veku 18-19 rokov a ich často málo tušiacich rodičov. Podľa tejto stručnej charakteristiky už mnohí viete, že idem hovoriť pravdepodobne o maturite respektíve o jej písomnej časti, ktorú v jednom týždni a z viacerých predmetov píšu tí, ktorí chcú úspešne ukončiť svoje stredoškolské štúdiá a ich študijný program si to v danom prípade vyžaduje. Prečo však hovorím o hre? Dokonca hre, ktorá nemá jasný cieľ? Skúsim to v skratke objasniť.

V prvom rade musím podotkúť, že maturitu (hlavne z jazyka anglického, keďže mám s ňou najviac dočinenia) považujem za dlho testovanú, veľmi kvalitne pripravovanú a vrámci možností aj dosť objektívnu skúšku. Má svoju tradíciu a keď sledujem odozvu vo forme prípravných cvičení na maturity, ktoré nachádzam v anglických učebniciach vydávaných pod záštitou renomovaných univerzít, čudujem sa, prečo táto skúška nie je uznávaná aj v širšom ako národnom kontexte. Potom mi však dôjde, že problém treba hľadať u nás doma. Táto skúška totiž nie je plne uznávaná ani u nás. Viem, že vás to teraz zaskočilo, keď si predstavíte, aký humbuk sa okolo maturít robí, ako všetci čakajú, aké budú témy a otázky a čo nové každoročne opakovaná ceremónia opäť prinesie. Alebo si predstavte, ako to prežívajú už vyššie spomínaní študenti, ktorí sa celé štyri či osem rokov poctivo pripravujú na to, aby obstáli v maturite čo najlepšie. Je to však naozaj tak. Mnohokrát je ich snaženie iba akýmsi zadosťučinením pre nich samých a dôkazom pre ich rodičov, že sa predsalen v škole niečo naučili. Ale ten najvyšší a podľa mňa najdôležitejší cieľ tejto skúšky dosiahnu len zriedkakedy - a týmto cieľom je vstupenka na univerzitu. Ak si dobre spomínam, maturity a ich úplná reforma, ktorá prebiehala posledné desaťročie za účelom jej modernizácie a objektivizácie, mali byť zamerané na to, aby boli akousi náhradou prijímacích pohovorov na vysoké školy, teda univerzity, ako sme ich začali pred časom svorne nazývať. V praxi to malo vyzerať tak, že študent zmaturuje a na národnej úrovni si budem môcť porovnať svoje výsledky so zvyškom svojich rovesníkov, aby si následne vedel porovnať aj šance, ktoré má pri uchádzaní sa o vysokoškolské štúdium. Výsledky maturít v jednotlivých predmetoch totiž hovoria, koľko percent ste dosiahli v jednotlivých testoch a zároveň vám prezradia, koľko percent maturantov vás v danom roku a predmete prekonalo a koľko ich skončilo pred vami, čo sa mi javí ako veľmi objektívne meradlo na celoštátnej úrovni. Okrem toho sa dá štatisticky zistiť, ako dobre či zle dopadla vaša škola, aké boli priemerné výsledky vrámci okresu, kraja či celého Slovenska a čo ja viem čo ešte by vás zaujímalo. Jednoducho údaje, ktoré vám na národnej úrovni poskytne test, o ktorého administráciu sa poctivo a dôsledne starajú stovky učiteľov, ktorý anonymne vyhodnocuje výpočtová technika a ktorý je všemožne chránený pred širokým spektrom možného zneužitia, či už zo strany študentov ako aj učiteľov jednotlivých škôl, ktorí by vraj chceli za každú cenu prilepšiť svojej škole a takto nepoctivo jej pomôcť v konkurencii iných škôl. Jednoducho aj napriek všetkému rešpektu, ktorý táto skúška u širokej verejnosti stále má, chýba jej to najdôležitejšie - rešpekt univerzít. Ani po rokoch fungovania novej maturity totiž univerzity nie sú žiadnym zákonom ani nariadením ministerstva školstva zaviazané, aby výsledky maturít rešpektovali ako dôležitý nástroj pri prijímaní na svoje štúdiá, ktoré vlastne naväzujú na stredoškolské štúdiá a mali by teda zohľadňovať ich výsledky a uprednostňovať pri uchádzaní sa o univerzitné štúdium práve študentov, ktorí pri maturite obstáli najlepšie. Namiesto toho usporadúvajú prijímacie pohovory, ktoré jednak študentov a ich rodičov oberajú o značné finančné prostriedky, ktoré musia zaplatiť spolu s prihláškou na univerzitu, a ktoré na druhej strane opäť zaťažujú študentov memorovaním častokrát absurdných vedomostí a ich následným testovaním len niekoľko týždňov po úspešnom absolvovaní maturít. Otázne je prečo to tak funguje.

Je to kvôli tým peniazom, ktoré univerzity získajú pri prijímacích pohovoroch a následne v prvých semestroch, ktoré absolvuje oveľa väčšie množstvo študentov, ako je vôbec únosné a žiadúce a ktorí síce univerzitu neskončia, (lebo uviaznu v sitách prehnaných kritérií niektorých predmetov, ktoré sú zjavne určené hlavne na to, aby do vyšších ročníkov pustili iba tých najlepších), ale poslúžia ako dobrý zdroj financií pre univerzitu, ktorá je financovaná aj na základe počtu študentov na jej fakultách. Alebo je to kvôli tomu, že nedôverujú kvalite maturitné skúšky, ktorú mimochodom pripravujú zväčša univerzitní profesori či asistenti, čo by malo pridávať (a podľa mňa aj pridáva) vážnosť a zvyšovať dôveryhodnosť tejto skúšky. Alebo je snáď problém v tom, že si v tom ministerstvo nevie urobiť poriadok a vynakladá každoročne nemalé množstvo financií na prípravu, administráciu a evaluáciu v konečnom dôsledku bezvýznamnej skúšky?

Však sa len spýtajte maturantov, ako chcú zmaturovať? (ja sa ich to pýtam každý rok) Ak si myslíte, že odpovedia poväčšine v zmysle „čo najlepšie", tak sa mýlite. Väčšinou chcú „iba" zmaturovať, čiže mať viac ako 30% z písomnej formy. To im umožní maturovať aj ústne, a vysporiadať sa tak diplomaticky s povinnosťou „zmaturovať". To je totiž podmienkou prijatia na univerzitu. Častokrát je však jedno, s akým konkrétnym výsledkom. Česť výnimkám na obidvoch stranách, samozrejme. A ja sa im ani nečudujem, načo by sa vlastne snažili, keď tu vlastne nikto ich výnimočné výsledky nestojí a ani ich poriadne nedocení? Teda opäť česť výnimkám, medzi ktoré patria strarostliví rodičia a my, nedocenení učitelia, pre ktorých sú výsledky študentov aspoň akým-takým zadosťučinením a ohodnotením ich práce.

Keď sme ako cynickí učitelia chceli počas maturít štrajkovať, bolo nám to vopred vytýkané, že nám nezáleží na deťoch, že im pokazíme budúcnosť, keď nebudú môcť zmaturovať a že im zabránime v štúdiu na univerzite atď. Pekná psychologická hra zo strany ministerstva. Zdá sa ale, že nie je až tak bezcieľna, ako tá ktorú hrá ministerstvo každoročne s maturantami.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?