Práve som dočítal knihu Milana Bubáka „Dve vína". Nezhltol som ju naraz, takto knihy neviem čítať, ani keď sú výnimočné, ako je táto. Takéto knihy si treba dávkovať po troškách, lebo keby ste ju prečítali naraz, bolo by to zle. No nie tak zle, že by ste z toho nič nemali. Prirovnal by som to stavu, ako keby ste zjedli vedro praliniek naraz. Každá z nich by mala znamenitú chuť, ale jednoducho aj kapacita chuťových pohárikov (asi preto sa nevolajú chuťové vedierka) a následne žalúdka je obmedzená.
Nechcem sa však snažiť o dokonalé prirovnanie. To je čistá márnivosť. Chcem len povedať, že mám rád knihy, ktoré musíte konzumovať po troškách, ktoré sa bránia tomu, aby sa stali jednohubkami alebo nebodaj zákuskami, ktoré síce chutia dobre, ale ostane po nich prázdno v žalúdku.
Ozaj, čítate knihy? Lebo mnohí ľudia sa k tejto činnosti už ani nepriznávajú. Je to vraj prežitok, nemajú na to čas a okrem toho, knihy sú veľmi drahé. Nuž, na všetko je trocha pravdy, knihy už majú za sebou pár storočí fungovania, ale čo na tom. A nájsť si čas? Ja síce televíziu nepozerám, aj keď ju musím platiť, lebo mám elektrinu, ale viem si predstaviť, koľko času sa dá stráviť pri pozeraní nejakého seriálu, alebo reality šou. Na nejakú tú knihu by to určite vydalo. A to, že knihy sú drahé dokonca niektoré veľmi drahé, to sa dá tiež riešiť niekoľkými spôsobmi. Ak neviete, poradím vám nabudúce, ale teraz sa vrátim ku knihe, ktorú som spomínal na začiatku tohto blogu.
„Dve vína" sú vlastne knihou kázní, keďže autor je povolaním kňaz. Asi som to povedal veľmi priamo, ale ešte sa nemusíte báť, nebudem o nej tvrdiť, že je najlepšia alebo niečo iné, čo by vám bolo proti srsti. Ak ste však žiadnu kázeň živého kňaza nepočuli, možno by ste mohli skúsiť práve toto. Aj v kníhkupectve by si stačilo túto knihu otvoriť, a prečítať si nezaujate aspoň jeden náhodný úryvok. Nie je dlhý, a ani by ste si tú knihu nemusili kúpiť. Chcel by som len vedieť, či vám to niečo hovorí, či sa tomu dá rozumieť.
Lebo mne sa zdalo, že je to celkom čitateľné a pochopiteľné (mnohí neveriacky krútite hlavou, hlavne ak máte skúsenosti s iným typom kázní), a to som už počul a niekedy aj pretrpel pekný pár kázní. Tieto nie. Preto vám o tom píšem, že takto si kázne predstavujem ja a to nie preto, že by moje predstavy boli ideálne, skôr sú mi blízke jazykom. A tento nie je kázavý, ani káravý, ani ľúbivý, ani vyčítavý, je jednoducho zrozumiteľný a chcel by som vedieť, prečo takýto jazyk častokrát v kostoloch chýba, keď kázne patria ku každodennému pokrmu duše, tých čo navštevujú kostoly a ešte zavše aj počúvajú. Je ťažké rozprávať zrozumiteľne?
A aby som veľa nepísal, idem si radšej čítať. Aj to predsa pre písanie veľmi potrebujem.