Adoptuj si svojho učiteľa

Autor: Marcel Perecár | 29.3.2013 o 0:11 | (upravené 29.3.2013 o 0:18) Karma článku: 17,15 | Prečítané:  505x

Viem, že to znie kruto, ale je to bohužial tak. Tento pocit vo mne rastie za posledné obdobie takmer geometrickým radom a mnohí určite už tušíte, kam tým mierim. Ale pekne po poriadku... Učím už asi 17 rokov, ak rátam čiastočné úväzky popri univerzitnom štúdiu. Za tie roky som zažíval rôzne pocity ohľadom svojho povolania (niektorí ľudia si to mýlia so zamestnaním, čo je podstatný rozdiel, lebo brať učenie ako zamestnanie sa dá iba veľmi krátky čas – potom buď zmeníte zamestnanie, alebo sa vám učenie stane povolaním). Nikdy to nebolo ľahké, ale prevažovali pozitívne pocity a spomienky.

Adoptuj si svojho učiteľa

Viem, že to znie kruto, ale je to bohužial tak. Tento pocit vo mne rastie za posledné obdobie takmer geometrickým radom a mnohí určite už tušíte, kam tým mierim. Ale pekne po poriadku...

Učím už asi 17 rokov, ak rátam čiastočné úväzky popri univerzitnom štúdiu. Za tie roky som zažíval rôzne pocity ohľadom svojho povolania (niektorí ľudia si to mýlia so zamestnaním, čo je podstatný rozdiel, lebo brať učenie ako zamestnanie sa dá iba veľmi krátky čas – potom buď zmeníte zamestnanie, alebo sa vám učenie stane povolaním). Nikdy to nebolo ľahké, ale prevažovali pozitívne pocity a spomienky. To, čo prežívam posledný rok, sa mojej predošlej skúsenosti značne vymyká. Môže za to pocit, ktorý sa mi pretláča do popredia vždy, keď čítam nejakú správu, ktorá sa týka „systematickej práce“ nášho ministerstva (školstva), ktoré sa intenzívne venuje zlepšovaniu nášho školstva, podmienok na školách a v neposlednom rade zlepšeniu postavenie učiteľov v spoločnosti. Zámerne nespomínam platy učiteľov, hoci sa môže zdať, že sem táto moja úvaha mieri. Nie, platom sa možno povenujem v niektorom z ďalších blogov. Mňa viac štve to, že vyššie spomenuté zlepšovanie podmienok v školstve do veľkej miery ani nezávisí na peniazoch, ktoré by bolo treba navýšiť v rozpočte, alebo kdekoľvek inde. Je predsa jasné, že ak sa zvyšujú náklady na energie, nemôžeme vystačiť so sumou, ktorá tieto náklady pokryla pred pár rokmi a je nutné danú sumu zvyšovať podľa potreby. Zlepšovanie podmienok totižto veľa krát závisí hlavne na ochote hľadať nedostatky a riešiť ich na základe skúseností ľudí z praxe a nie od nejakého kancelárskeho stola. O čo hovorím? Mojou predstavou ministerstva (akéhokoľvek) je služba danému rezortu. A teraz si poviete, že mi šibe. Za súčasnej situácie možno áno, ale nemyslím si, že to nie je nemožné, ak parapedagogické úrady (moje vlastné označenie úradov, ktoré sa priživujú na školách, študentoch a učení ako takom) začnú skutočne pátrať po dôvodoch nespokojnosti učiteľov a nebudú riešiť problémy, ktoré neexistujú a teda vôbec nikoho netrápia.

Skúsenosť je však taká, že ani ministrovi školstva, ani nikomu na ministerstve, či v inej parapedagogickej ustanovizni nezáleží na tom, čo školy naozaj potrebujú na lepšie fungovanie a čo je skutočne potrebné urobiť, aby sa to zlepšilo. Všetci vieme, že peňazí niet, ale je predsa x iných spôsobov ako zlepšiť pracovné podmienky a odmeňovanie štátnych zamestnancov a nemusieť pritom siahať na rozpočty iných rezortov. To by bolo ale treba začať aj od seba, teda od ministerstva a spol. Konkrétne mám na mysli odstraňovanie byrokracie, ktorá nemá s učením nič spoločné, zjednodušovanie agendy, ktorú musí učiteľ vykonávať predpotopným spôsobom, hoci všade sa hovorí o elektronizácii a moderných spôsoboch evidencie. Ministerstvo ešte stále nebolo schopné sprevádzkovať systém, ktorý by nahradil zbytočné hory papierov niečim ekonomickým a zároveň ekonomickým. Vyžaduje od učiteľov evidenciu na tlačivách takého štýlu, že sa na to nechytajú ani záznamy totalitnej tajnej polície. O tom, že sa pri týchto papierových hrách často nemôžete ani pomýliť, ak nechcete prepisovať celé strany, nebudem do detailov ani hovoriť. Mám na mysli zníženie úväzkov, počtu žiakov v triedach, rozširovanie nepeňažných výhod, ako je napríklad bezplatný prístup do knižníc, múzeí, divadiel a iných inštitúcií, ktoré sa bezprostredne dotýkajú práce s deťmi. Nie je predsa prínos, keď učiteľ vo svojom voľnom čase privedie do múzea 10 (platiacich) detí, ktoré by tam inak ani nepáchli a strávi tam s nimi čas, za ktorý poväčšinou v práci nedostane zaplatené? A mal by za to ešte platiť vstupné? Zdá sa to logické? Aby ste boli v obraze, učiteľ dostane na rok štyri kultúrne poukazy v celkovej hodnote 4 eurá (štyri v hodnote 1 euro za kus), aby sa kultúrne vyžil a ešte aj s nimi má často problém, lebo nie všade, kde by sa mali dať použiť, sa v skutočnosti použiť dajú. Mám na mysli zavedenie tzv. sabatického roku, ktorý majú niektoré zamestnania v zahraničí ako povinnú výbavu, ktorou sa má zabrániť vyhoreniu, ale aj pomôcť psychickému či fyzickému zotaveniu, ktoré je po niekoľkoročnej práci s ľuďmi (nie to ešte s deťmi) priam nevyhnutné. Alebo predčasný dôchodok po odpracovaní stanoveného počtu rokov v školstve. V čom sa každodenná „vojna“ s výchovou a výučbou detí líši od práce v armáde, keď už len také ohrozenie zdravia a života je v škole veľa krát väčšie, ako niekde v kasárni, kde sa čaká na povely a nerušenie pracuje v zálohe? Iné výhody spomínať v tejto súvislosti ani nejdem, to si môže porovnať každý sám. Viem len, že nás nikto neposiela na liečenia, ani nedáva iné výhody preto, že sme učitelia. Mám na mysli kopu drobných úprav legislatívy, aby sme boli chránení nie len pred infláciou ale aj svojvôľou zákonodarcov, ktorí neberú často ohľad na to, ako sa ich rôzne opatrenia podpíšu na stave v školstve. Alebo im na tom nezáleží? Majú o svoje deti až tak postarané, že zvyšok obyvateľov sa naozaj môže zmeniť na stádo analfabetov, ako to prorokoval istý Ivan? Ak áno, potom nemajú právo rozhodovať za ostatných bez toho, aby si dali poradiť, čo naozaj treba na školstve meniť, aby stálo za to a aj bez navyšovania financií.

Toľko k môjmu pocitu. Všetko by sa dalo rozviesť, detailne opísať, ale koho to vôbec zaujíma? Na učiteľoch (a zákonite aj na ich študentoch) nezáleží ministrovi, inak by si urobil poriadok na svojom pracovisku, nehľadel by iba na svoje záujmy a záujmy svojich zištných priateľov, ktorí sa ako krysy kŕmia v jeho komore, alebo by si aspoň priznal, že nemá na to, aby dal dokopy taký zmrzačený organizmus, aký školstvo bezpochyby je. To by však chcelo trochu menej ješitnosti. Na učiteľoch pravdepodobne nezáleží ani vláde, inak by neodsúhlasovala zákony, ktoré umožňujú, aby sa z ich už beztak nízkych platov platili náklady na prevádzku škôl a iné výdavky, na ktoré školy nemajú, lebo to nikoho nezaujíma. Inak by riešila financovanie krúžkov a podobných povinných pracovných výkonov (predsedanie maturitným komisiám, povinné služobné cesty atď) iným spôsobom ako dohodou, ktorá takúto beztak podhodnotenú a nedocenenú činnosť zabíja a mení ju na niečo podradné. Na učiteľoch asi nezáleží ani rodičom, lebo inak by bombardovali ministerstvo a vládu otázkami, prečo nie sú učebnice, keď sú peniaze kvetinové dary a predražené služby, prečo sú náklady na prevádzku dlhodobo podhodnocované, alebo, ako bonus pre niektorých rodičov, ktorí majú deti na cirkevnej alebo súkromnej škole, prečo ich dieťa nedostáva príspevok na štúdium počas povinnej školskej dochádzky v plnej výške ako ostatné deti na štátnych školách, hoci tieto školy oficiálne nemajú právo vyberať nejaké poplatky či školné, ktoré by tento schodok vyrovnalo a tým by sa potvrdila mylná predstava niektorých politikov a občanov, že sa majú tak dobre, že im žiadne peniaze chýbať nemôžu. Alebo že majú toľko sponzorov, že im to môžu všetci závidieť.

Na učiteľoch asi nezáleží nikomu, lebo inak by ľudia nestrpeli, že sa učitelia dostávajú napriek svojej „nenahraditeľnej“ práci na okraj spoločnosti a s morálnym a finančným ohodnotením na úrovni nezamestnaného na „podpore“.

Preto hľadám niekoho, kto by si ma ako učiteľa adoptoval, aby sa postaral o moje základné potreby, aby ma poslal zadarmo na školenie, aby mi zabezpečil primeranú zdravotnú starostlivosť (aj tú preventívnu) a aby ma trebárs aj ošatil. Robil by to určite s vedomím, že sa táto jeho investícia vyplatí a že v budúcnosti uvidí plody svojej investície v podobe zdravej a spoľahlivej generácie, ktorú som mohol vďaka jeho pomoci vychovať. Veď práve táto generácia bude pracovať aj na jeho dôchodok, alebo bude aspoň rozhodovať o tom, ako ten dôchodok strávi a či sa nebude musieť bát, ako s nim na staré kolená naloží. Či na tom tiež vlastne nezáleží?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?